Myšlienkový experiment pre spochybnenie intrinzickej hodnoty biologického života
Seminárna práca na Metódy výskumov v etike
Myšlienkový experiment môžeme chápať ako súbor pokynov určujúci, čo si predstaviť, ak chceme niečo zistiť, resp. vedie našu obrazotvornosť za účelom poznávania (Picha 2023, 12 – 13). Je spojený s obecnejším tvrdením (princípom), ktorého pravdivosť má v širokom zmysle podporovať alebo vyvracať, čím slúži ako nástroj vyvolávajúci v oponentovi názor, ktorý nie je v súlade s jeho vlastnými názormi (tamže, 23 – 24).
Štruktúru myšlienkového experimentu (ďalej ME) Picha rozdeľuje do troch stupňov (tamže, 25 – 30):
(1) destilát: skladá sa z dvoch vrstiev. Prvá popisuje „obvyklý“ (skutočný či predpokladaný) stav vecí (vstupná konštelácia), ktorým zobrazíme obvyklé dôsledky týchže vstupov (výstupná konštelácia). Napríklad zabitie jednej osoby (vstupná konštelácia) je mravne neprijateľné (výstupná konštelácia).
Druhá popisuje „upravený“ stav vecí (upravená konštelácia), ktorý je pre ME nevyhnutný, pretože nás núti využiť vlastnú obrazotvornosť na dotvorenie dôsledkov upraveného stavu vecí (záver). Napríklad je zabitie jednej osoby v sebaobrane (upravená konštelácia) mravne prijateľné (záver)?
(2) zovšeobecnenie záveru: má podporiť alebo vyvrátiť všeobecné tvrdenie, resp. princíp. Napríklad, ak prijmeme predpoklad, že zabitie osoby v sebaobrane je morálne prijateľné, zovšeobecnenie môže vyzerať nasledovne: Náš život má prednosť pred životom osoby, ktorá sa nás snaží vedome pripraviť o život.
(3) téza: často ide o filozofickú teóriu, definíciu či princíp, ktoré sú ME podporené alebo vyvrátené. V našom prípade sme napríklad spochybnili intrinzickú hodnotu života, ktorej sa budeme venovať o chvíľu, pretože ak je vražda v sebaobrane morálne prijateľná, potom niektorý život nie je za všetkých okolností hodný zachovania.
Bradley (2013, 1) definuje intrinzickú hodnotu ako niečo, čo je hodnotné samo osebe (per se) alebo pre seba, v protiklade napríklad k peniazom, ktoré sú hodnotné inštrumentálne, teda len kvôli niečomu inému. S tým však prichádza problém určiť, ktoré entity takúto hodnotu majú a prečo?
Podľa I. Kanta (1990, 7) v Základoch metafyziky mravov má intrinzickú hodnotu iba dobrá vôľa: „Vo svete, ba ani vôbec mimo neho, nemožno myslieť nič ako možné, čo by sa bez obmedzenia mohlo považovať za dobré, mimo dobrú vôľu. [...] Moc, bohatstvo, česť, ba aj zdravie a všetok zdar, ako aj spokojnosť so svojím stavom, ktorý nazývame blaženosťou, vedú ku smelosti a tým často aj k spupnosti, ak pritom nie je dobrá vôľa [...].“ Z toho vyplýva, že všetko ostatné okrem dobrej vôle tak nemôže byť dobré osebe, pretože môže sa stať, že to, čo bežne považujeme za dobré, bude v niektorých iných situáciách maximálne zlé.
Pre antickú filozofiu zas bolo príznačné usilovať sa o žitie dobrého života; Aristoteles túto koncepciu rozpracoval do podoby etiky cností, pričom intrinzickú hodnotu videl v tzv. blaženosti (gr. eudaimonia): „[...] a tak prirodzene [v orig. „prostě“ – pozn. M. K.] dokonalé je to, čo je cieľom úsilí osebe a nikdy pre niečo iné. Takým cieľom je predovšetkým blaženosť [...].“ (Aristoteles 1996, 1097a 33 – 1097b 1) To, akým spôsobom ju možno podľa Aristotela dosiahnuť je už téma na inú prácu. Zatiaľ však vidíme odlišné chápania toho, ktoré entity sú vnútorne dobré.
Pre našu prácu si uveďme posledný príklad, na ktorý reaguje náš myšlienkový experiment. Ide o problém hodnoty biologického života. Je hodnotný per se alebo inštrumentálne? Resp., je usmrtenie takejto formy života morálne neakceptovateľné, napr. u pacientov v perzistentnom vegetatívnom stave (PVS)?
J. Finnis, „tradičný“ kritik eutanázie, odpovedá, že biologický život má hodnotu osebe; dôvodí nasledovne: „Každá žijúca bytosť, ktorá vzišla z ľudského počatia a má epigenetické primordia [...] ľudského tela, ktoré je dostatočne normálne, aby mohlo byť telesnou základňou nejakého intelektuálneho aktu, je skutočne ľudskou bytosťou, ľudskou osobou.“ (cit. podľ. Hříbek 2021, 150; zvýraz. M. K.)
Hříbek (tamže) správne poznamenal, že Finnis sa dopúšťa chyby, keď biologickému životu prisudzuje ako intrinzickú hodnotu, tak aj inštrumentálnu. To principiálne nie je možné, keďže entita hodnotná osebe v prísnom zmysle slova nemôže byť zároveň hodnotná aj účelovo. Finnis sa tak musí vzdať presvedčenia o intrinzickej hodnote biologického života, ak chce byť konzistentný vo svojich presvedčeniach[1].
Nás však teraz bude zaujímať iba tvrdenie, že biologický život je „skutočne ľudskou osobou“, že je hodnotný osebe, resp., že usmrtenie pacienta v PVS je morálne neakceptovateľné. Nasledovný myšlienkový experiment zosilňujúci Hříbkovu námietku tento predpoklad napadá poukázaním na závažnú antinómiu:
Predstavme si najmodernejšie laboratórium, v ktorom sa vedcom podarilo vytlačiť biologické srdce, črevá, mozog, svalovú hmotu, nervy, cievy a skrátka všetky orgány, ktoré tvoria telo človeka v jeho celku. Po spojení všetkých orgánov príde záverečná skúška prvého ľudského klonu na svete. Srdce začalo biť, pľúca sa rozširovať, črevá metabolizovať, ale, žiaľ, aj napriek najvzdelanejším vedcom mozog nevykazoval žiadnu mozgovú činnosť. Je to iba ležiace telo, ktorému sa dvíha hruď a bije srdce... Je morálne ho usmrtiť? Alebo je takýto život kvalitatívne odlišný od života pacienta v PVS?
Minimálne je to život, ktorý nemá a v budúcnosti už ani nebude mať možnosť zažiť nijaké dobrá či zlá – rovnako ako pacient v PVS. Ak ho usmrtíme, neutrpí.
Destilát:
Usmrtenie pacienta bez schopnosti zažiť dobro či zlo (pacient v PVS) – mravne neprijateľné.
Usmrtenie ľudského klonu bez schopnosti zažiť dobro či zlo (klon v PVS) – mravne prijateľné.
Princíp:
Bolo by morálne prijateľné usmrtiť biologický život pacienta, ktorý nie je a už nikdy nebude schopný prežiť dobro či zlo, pretože kvalitatívne sa nijako nelíši od klonu v PVS.
Téza:
Hodnota biologického života spočíva v jeho potenciáli zažiť dobro či zlo – inštrumentálna hodnota
Uvedený experiment predpokladá, že „tradičný“ kritik eutanázie obhajujúci posvätnosť biologického života bude tvrdiť, že pacient v PVS je kvalitatívne odlišný od ľudského klonu v PVS, čo je však protirečivé, keďže obaja majú prakticky rovnaké telo a obaja už nie sú a nikdy ani nebudú schopní prežiť dobro či zlo[2].
Finnis preto nemôže dôvodiť intrinzickou hodnotou, pretože to by znamenalo, že by musel uznať aj hodnotu biologického života klonu. Ak je však morálne akceptovateľné usmrtiť klon v PVS, potom hodnota biologického života spočíva v niečom inom – minimálne v schopnosti prežiť dobro či zlo, teda v jeho inštrumentálnej hodnote[3]. Preto konštatujem, že je nerozumné, keď Finnis kladie biologický život na rovnakú úroveň ako „skutočnú ľudskú osobu“.
Z myšlienkového experimentu vyplýva, že zrejme žiadne pokusy o argumentáciu v prospech posvätnosti „holého“ života nebudú úspešné; ak áno, kritici si budú musieť dávať veľký pozor, aby ich argumenty a presvedčenia boli jednak konzistentné, a jednak racionálne. Mohli by začať uznaním hodnoty biologického života klonu, čo je však, nazdávam sa, pre tradičných kritikov (nielen) eutanázie neprípustné.
[1] Iste, v každodennom živote môžeme nadobudnúť pocit, že jestvujú veci, kt. sú zdanlivo hodnotné osebe a zároveň aj ako prostriedok k niečomu inému: napr. zdravie môže byť dobré osebe pre toho, kto je chorý (aspekt subjektívnosti), ale zároveň inštrumentálne vzhľadom na to, že zdravie mu umožní dosiahnuť ďalšie ciele (aspekt objektívnosti). Slovom, hodnota osebe je taká, ktorá je konečná, a ktorá k ničomu ďalšiemu nevedie.
[2] Kritici môžu namietnuť, že nemôžeme vylúčiť možnosť, že v budúcnosti prídeme so zázračným liekom hneď potom, čo sme usmrtili vtedy nevyliečiteľne chorého pacienta, napr. v PVS; pre odpoveď na túto námietku pozri Hříbek 2021, 141.
[3] Až tu je na mieste otázka, či je hodnotný život klonu rovnako ako život človeka, to však presahuje rámec tejto práce.
Zoznam bibliografických odkazov
ARISTOTELÉS, 1996. Etika Níkomachova [online]. Praha: Rezek. [cit. 2023-12-20]. ISBN 80-901796-7-3. Dostupné na: <https://is.muni.cz/el/fss/podzim2004/SPP111/um/etika1.pdf>
BRADLEY, Ben, 2013. Intrinsic Value. V: LaFollette H. (ed.). The International Encyclopedia of Ethics [online]. Hoboken, NJ: Wiley-Blackwell. [cit. 2023-12-20]. ISBN 9781444367072. Dostupné na: <https://www.academia.edu/1360685/Intrinsic_Value>
HŘÍBEK, Tomáš, 2021. Obrana asistované smrti: Filozofické argumenty na podporu eutanazie a sebeusmrcení za pomoci lékaře. Praha: ACADEMIA. ISBN: 978-80-200-3102-0.
KANT, Immanuel, 1990. Základy metafyziky mravů [online]. Praha: Svoboda. [cit. 2023-12-20]. ISBN 80-205-0152-5. Dostupné na: <https://is.cuni.cz/studium/predmety/index.php?do=download&did=186423&kod=AFS100733>
PICHA, Marek a Dagmar PICHOVÁ, 2013. 100 myšlenkových experimentů ve filozofii. Praha: dybbuk. ISBN 978-80-7438-096-9.